Každý kresťan živej viery má túžbu vidieť, počuť, prejsť nohami po Svätej zemi. Byť na miestach, kde sa narodil, žil, zomrel na kríži, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia pred dvetisíc rokmi náš Pán Ježiš Kristus. Pred niekoľkými rokmi sa nám s manželkou ani nesnívalo o takejto možnosti. Keď sa nám trocha zlepšila finančná situácia, začali sme cestovať za hranice Slovenska. V tomto roku oslávil významné životné jubileum duchovný otec Manželských stretnutí na Slovensku don Marián Valábek. Jeho túžbou bolo vidieť práve Svätú zem. Preto Manželské stretnutia oslovili cestovnú kanceláriu Awertour a ona zorganizovala „spanilú jazdu“ po Svätej zemi.

22. 9.2010 - Jeruzalem:

Aj keď sme mali telefonický budíček 5,30 hod., niektorí boli zobudení už pred štvrtou hodinou, lebo začal spievať muezin. Muezin nás budil každé ráno pred štvrtou hodinou. Niekedy sme sa zobudili, inokedy sme boli tak unavení, že sme ani nevnímali tento nezvyčajný, ale hlavne skorý spev. 6,15 hod. sme mali raňajky a o 7,00 hod. sme odišli autobusom. Našim cieľom bola prehliadka svätých miest Jeruzalema. Jeruzalem je hlavné mesto Izraela. Pre židov, kresťanov a moslimov je to posvätné mesto. Dnes v Jeruzaleme žije okolo 700 000 obyvateľov a je druhým najväčším mestom v Izraeli. Trocha spŕchlo a náš autobus mal problém vyjsť hore na Olivovú horu, lebo sa mu od piesku šmýkali kolesá. Z Olivovej hory sa nám naskytol nádherný pohľad na panorámu Jeruzalema, na údolie Cedron, údolie Gehema, na centrálnu časť s Múrom nárekov a zlatou Omarovou mešitou, na moslimský cintorín pod hradbami, na Kalváriu, na sídlisko Abu Tor ai. Oliva je pre Židov symbol mieru, pokoja a je tiež v štátnom znaku štátu Izrael. Olivová hora má bohatú históriu a význam pre židov i kresťanov. Je tu hlavný veľký židovský cintorín a tu by mali byť pochovaní aj proroci Aggeus, Malachiáš, Zachariáš, Izaiáš a iní. Židia veria, že pri vzkriesení vstanú medzi prvými tí, čo budú pochovaní na Olivovej hore. Zároveň očakávajú príchod Mesiáša z východu, čiže od Olivovej hory. Podľa Nového zákona sa na tomto vrchu udialo veľa významných udalostí zo života Pána Ježiša, Panny Márie a apoštolov. Pešo sme prešli vedľa ťavy čiže „púštneho taxíka značky Volvo“, vedľa veľkého herca, ktorý nám zahral divadlo, že je zdravotne imobilný. Zastavili sme sa v Betfagé (v preklade v dome fíg). Nachádza sa východne od Jeruzalema. Tradícia nám hovorí, že z tohto miesta Pán Ježiš vysadol na osliatko a začal svoj triumfálny vstup do Jeruzalema. V roku 1883 vybudovali františkáni na zrúcaninách stredovekej svätyne kostol, ktorý stojí dodnes. V kostole sme videli aj kameň, o ktorom sa traduje, že z neho Pán Ježiš vysadol na osliatko. Ďalšou našou pútnickou zastávkou bol Kostol Pater Noster. Tento kostol bol postavený v roku 1874 na miestach pôvodnej byzantskej kaplnky. V roku 1868 odkúpila toto miesto a je v kostole pochovaná, francúzska princezná Aurélia de Bossi, ktorá tam v roku 1875 založila kláštor pre sestry karmelitánky, ktoré ho spravujú dodnes. Nádvorie aj vlastný chrám je zdobený keramickými tabuľami s textom modlitby Otčenáš vo viac ako 100 jazykoch, vrátane slovenského. Dobre padne nášmu pútnikovi, keď vidí text tejto vzácnej modlitby v rodnom jazyku, prečíta si ho a duchovne sa spojí s domovinou i s našim Pánom. Navštívili sme aj jaskyňu pod kostolom, kde strávil Pán Ježiš poslednú noc pred umučením a kde sa modlil k svojmu Otcovi. Z výkladu otca Martina v nás zarezonovali jeho slová, že „veľa dobrých ľudí sa všade zmestí, lebo je ich málo.“ Pešo sme zišli do Getsemanskej záhrady, kde si 8 olív pamätá agóniu Pána Ježiša. Kristus sa pre nás krvou potil, lebo vedel, že jeho utrpenie bude pre mnohých ľudí zbytočné. Svätú omšu sme mali v Jaskyni zatknutia (zrady), kde Judáš bozkom zradil Pána Ježiša. Bola obetovaná za kňazov, s ktorými sme sa v živote stretli pri krste, 1. svätom prijímaní, birmovke, sobáši, pri rôznych príležitostiach, za bratov Milana a Jozefa. V duchu sme spomínali na priateľa Milana Čandu, ktorý mal v ten deň pohreb, na Ivetku, na ich deti. Bolo nám z toho veľmi smutno. Pozreli sme si aj Baziliku Getsemany /Agónie/, kde pred hlavným oltárom je skala, na ktorej sa podľa tradície Pán Ježiš potil krvou. Nazýva sa aj Skalou agónie a Kostol Hrobu Panny Márie. Vlastnia ho arménsko-ortodoxní kresťania, a tak sme videli množstvo lámp, lebo lampa je symbolom Ježiša Krista. Podľa tradície Panna Mária zomrela v Jeruzaleme a pochovali ju v údolí Cedron, na úpätí Olivovej hory, odkiaľ bola aj s telom vzatá do neba. V tomto kostole sú podľa tradície hroby sv. Jozefa a rodičov Panny Márie sv. Joachima a sv. Anny. Odtiaľ sme sa cez kontroly dostali do moslimskej časti Jeruzalema na ich sväté miesta: k zlatej Omarovej mešite, ktorú dal postaviť v roku 687 po Kristovi kalif Abed el Malek z Osmanskej Umajovskej dynastie a dnes patrí medzi najsvätejšie mešity islamu, ale aj medzi najstaršie, architektonicky najbohatšie a najkrajšie mešity sveta. Svojou zlatou kupolou vytvára nádhernú dominantu Jeruzalema. Stavali ju byzantskí kresťanskí architekti. Stred mešity zaberá objemná skala, na ktorej podľa židovskej tradície mal Abrahám obetovať Jahvemu svojho syna Izáka. Touto výnimočnou stavbou chceli Umajovci demonštrovať aj prevahu islamu nad inými náboženstvami. Zvonku sme si pozreli aj vedľa stojacu mešitu Al Aksa, ktorú postavili v rokoch 709 – 715, lebo do týchto mešít nepúšťajú pútnikov. Z východnej moslimskej časti chrámového návršia sme sa presunuli do susednej západnej židovskej časti, k Múru nárekov. Tento Západný múr 2. jeruzalemského chrámu, ktorý bol zničený pred devätnástimi storočiami, je najsvätejším miestom Židov na svete. Pri ňom si vykonávajú pobožnosti a oplakávajú zničenie slávneho jeruzalemského chrámu. Pri múre je prevádzka 24 hodín denne, pretože sa očakáva príchod Mesiáša. Západný múr však nie je zvyškom ani Šalamúnovho, ani druhého chrámu, ale hradieb, ktorými Herodes obklopil chrámové návršie. Uctievaný úsek Západného múra má dĺžku 60 metrov, ale v skutočnosti 85 metrov smerom na juh. Jeho pôvodná výška dosahovala 30 metrov. Uctievanie a modlenie pri Múre je rozdelené zvlášť pre mužov a pre ženy. Ani my sme neodolali a išli sme k Múru nárekov, ale aj s povinnou pokrývkou hlavy tzv. kippou. Boli sme aj v krytej časti pri Múre, kde je knižnica, stočené zvitky Tóry. Pozorovali sme modliacich sa Židov. Zaujímavé bolo vidieť ako mladí oteckovia učili modliť svojich synov. Mohli by byť pre nás kresťanov vzorom. Zastavili sme aj vo Večeradle, ktoré je pre kresťanov jedným z najdôležitejších miest v celej Svätej zemi. V ňom Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu, sviatosť kňazstva a sviatosť zmierenia. Tu sa modlil veľkňazskú modlitbu, umýval apoštolom nohy, tu sa im zjavoval po svojom zmŕtvychvstaní, zoslal Ducha Svätého. „Naše kresťanstvo sa zrodilo práve tu. A preto našou druhou vlasťou je Svätá zem“, nám zdôraznil pri výklade otec Martin. Pod Večeradlom je synagóga a v nej predpokladaný Dávidov hrob. Večeradlo navštívil v roku 2000 aj pápež Ján Pavol II. a mal tu súkromnú svätú omšu. Nakoniec sme si pozreli Kostol Usnutia Panny Márie, ktorý stojí na mieste, kde podľa tradície Panna Mária upadla, „usnula.“ Bol dva krát zničený a tento nový Kostol sa začal stavať v roku 1900. Od roku 1906 spravujú toto miesto nemeckí benediktíni.

Do Betlehema sme sa unavení vrátili autobusom pred 17,00 hodinou. Dobre sme sa najedli. Mali sme raňajky a večere vo forme švédskych stolov. Vybrať sme si mohli z dvoch - troch druhov syra, salámy, rôznych pomazaniek (aj štipľavých), masla, veľmi sladkých džemov, sladkej špeciality chalvy, papriky, paradajok, olív ai. Niekedy na večeru bola ryba, fašírky, mäso, ryža, cestoviny, zemiaky. Vždy sme mali k dispozícii arabský chlieb (pita – chobes). Na raňajky sme si mohli urobiť kávu, čaj alebo vypiť dva druhy džusov. Na stole vždy stáli veľké džbány s chladnou vodou. Po večeri sme dostali po jednom kuse ovocia: banány, jablká. Vždy sme sa najedli do sýtosti. Cez deň sme zjedli niečo zo zásob z domu alebo si kúpili z dobrôt trhov cez krátky oddych. Hlavne sme veľa pili, lebo teploty v tieni boli medzi 35-40 stupňov Celzia a na slnku nad 50 stupňov. Keďže bola streda, stretli sme sa manželáci vo veľkej miestnosti o 21,00 hodine aj s donom Mariánom Valábkom na modlitbách. Spolu nás bolo 22. Modlitbu radostného ruženca uviedol Vlado Jacko a tajomstvá komentoval don Marián. Bolo to krásne zakončenie namáhavého dňa.

23. 9. 2010 – Betlehem:

Vo štvrtok sme sa zamerali na prehliadku svätých miest Betlehema. Jeho patrónom je sv. Juraj. Názov mesta je odvodený od slov: Beit Lechem – Dom chleba, lebo v týchto miestach boli kedysi mlyny a pekárne a ľudia smerujúci do púšte si práve tu kupovali do zásob chlieb napečený v Betleheme. Dnešný Betlehem má asi 55 000 obyvateľov a je obývaný Palestíncami – moslimami, ktorí sú podporovaní bohatými arabskými krajinami: Saudskou Arábiou, Kuvajtom. Avšak kresťania, ktorých je málo, podporovaní nie sú. Nemajú sociálne zabezpečenie ani dôchodky. Preto tu pôsobia kresťanské rády, ktoré pomáhajú kresťanom, ale aj moslimom. Najskôr sme navštívili karmelitánsky kostol a kláštor, ktoré dala postaviť bl. Miriam Baouardy, mladá palestínska katolíčka pochádzajúca z dedinky neďaleko Hajfy, obdarená Božími darmi: stigmami, transverberácie srdca (prepichnutie srdca), bilokácie, poznala srdcia ľudí, vznášala sa nad zemou, predpovedala udalosti, rozprávala sa s anjelom. V kostole je aj relikvia – jej originálny plášť, ktorý sme si na pár sekúnd dali na seba a pomodlili sme sa. Kostol je zasvätený sv. Jozefovi. Pod hlavným oltárom je miesto, kde bol pomazaný Dávid za kráľa. Z tohto krásneho a upraveného areálu sme sa presunuli do obchodu kresťana Juraja, kde sme si nakúpili rôzne kresťanské pamiatky: kríže, ružence, drevené betlehemy, keramiku s biblickými motívmi, obrázkami, ale aj víno ai. za polovičné ceny. Keď sme trocha prevetrali naše peňaženky a nakúpili domov darčeky, autobusom sme sa premiestnili na predmestie Betlehema na Pole pastierov – Beit Sahur, kde žijú väčšinou kresťania. Kresťanská tradícia hovorí, že je to miesto, kde pastieri prijali od anjelov posolstvo narodenia Ježiša Krista. Celý nádherný areál vlastnia františkáni, ktorí ako spomienku na tieto udalosti spolu s architektom Antóniom Barluzzim postavili tesne vedľa jaskýň v roku 1953 súčasný kostolík „Gloria in exelsis“ V súčasnosti sa o celý areál stará mladý poľský kňaz. Sv. omšu sme mali vonku pod kostolom. Naším najvyšším pastierom je Ježiš Kristus. Hlavným celebrantom tejto sv. omše bol don Jozef Gibala, ktorý bol v mladosti aj pastierom a jeho mamička sa modlila za kňazské povolanie svojho syna. Toto územie sa nazývalo aj Boazovým poľom. Boaz bol pomerne bohatý a nábožný človek, ktorý v týchto miestach vlastnil polia. Keďže bol slobodný, bez záväzkov, zahľadel sa do chudobnej vdovy moabčanky Rút, ktorá sa starala o svoju svokru Noemi a zbierala spadnuté klásky na jeho poliach, aby prežila. Zobrali sa. Boaz a Rút sa stali prastarými rodičmi kráľa Dávida, ktorý sa narodil tu, v Betleheme a bol pastierom.

Po kvalitnom obede (švédske stoly) sme navštívili Baziliku Narodenia Pána. Je srdcom Betlehema. Je to najstarší kresťanský chrám na svete. Dal ho postaviť cisár Justinián v roku 540 a zachoval sa vo svojom základnom pôdoryse až do dnešných dní. Dnes patrí gréckej ortodoxnej cirkvi. Vošli sme aj do Jaskyne Narodenia Pána. Pod oltárom narodenia je na mramorovej doske štrnásťcípa strieborná hviezda s latinským nadpisom: „Tu sa z Márie Panny narodil Ježiš Kristus.“ Pozreli sme si aj Kostol sv. Kataríny, ktorý sa nachádza vedľa Baziliky Narodenia Pána a postavili ho v roku 1882 františkáni, Jaskyňu sv. Jozefa, Jaskyňu sv. Neviniatok, Jaskyňu sv. Hieronyma a jeho prázdny hrob. Od 18. storočia sa relikvie sv. Hieronyma uctievajú v rímskej bazilike Santa Mária Maggiore. V tejto jaskyni sv. Hieronym žil dlhé roky (36) a preložil tu priamo z hebrejských a aramejských rukopisov celý Starý zákon (okrem žalmov) do latinčiny, ktorá bola vtedy hovorovou rečou. Tento text a opravený text Nového zákona (a žalmov) sa volá Vulgáta. Pri výklade nám otec Martin položil otázku s myšlienkami: „Zaslúžili sme si narodenie Ježiša Krista ?“ „Lebo prišiel na tento svet medzi výkalmi zvierat.“ „Nedopusťme, aby sa pre nás Pán Ježiš narodil zbytočne.“ V Kostole sv. Kataríny sme získali čiastočné alebo plnomocné odpustky za obvyklých podmienok. Napokon sme sa presunuli do Jaskyne Mlieka. Názov jaskyne, vykopanej do bieleho tufu, má pôvod v legende, ktorá hovorí, že sa v nej Panna Mária schovala pri úteku do Egypta a zatiaľ čo kojila Dieťa, kvapky z jej mlieka padli na skalu, čím jaskyňa úplne zbelela. Stala sa cieľom pútí matiek, aj moslimiek, ktoré prosia Pannu Máriu o dar života a o dostatok mlieka, aby mohli chovať svoje deti. Drevené lavice v tejto kaplnke darovali slovenskí veriaci. V jaskyni - kaplnke sme videli procesiu sestričiek Eucharistiániek, ktoré bez prestania deň i noc adorujú pred Eucharistiou a odprosujú Pána Boha za tie ženy, ktoré boli na potrate. Popoludní o 15,30 hod. konajú malú procesiu v kaplnkách. Bolo to niečo mimoriadne. Potom nám dal otec Martin rozchod. Čas sme využili na prechádzky uličkami Betlehema, kde sme si pozreli palestínske obchody. Zablúdili sme aj do saleziánskeho oratória Don Bosca.

24. 9. 2010 – Betánia, Kumrán, Masada, En Gedi, Mŕtve more, Jericho

Bol piatok, pre moslimov voľný deň ako naša nedeľa. Keďže nás čakal náročný deň, odchádzali sme autobusom už o 7,05 hodine. Našou prvou zastávkou bola dedinka Betánia, v súčasnosti časť Jeruzalema, ktorá leží na východnom svahu Olivovej hory, 800 metrov nad morom. Tu žil Lazar, ktorého Pán Ježiš vzkriesil z mŕtvych a jeho sestry Maria a Marta. Pozreli sme si chrám, ktorý bol postavený v rokoch 1952 – 53 na zrúcaninách predchádzajúcich troch chrámoch. Svätú omšu sme mali vonku pri kostole. Otec Martin v homílii povedal: „Každého trápi, čo bude po smrti. Čo som ja, budeš i ty, a čo ste vy, bol som i ja. Prví kresťania mali hlbokú vieru a radovali sa zo smrti. Hrobom a smrťou nič nekončí, povedal Pán Ježiš. Pri smrti môžeme smútiť, ale nesmieme mať beznádej, lebo sme kresťania. Na nebeskú vlasť sa máme tešiť, lebo ideme k nebeskému Otcovi. Tak sa snažme žiť, aby sme mohli vždy povedať, ja už môžem ísť k Otcovi.“ Naša cesta pokračovala k Mŕtvemu moru. Začala púšť. Samý piesok, skaly, po vode ani stopy. Za Jeruzalemom sme videli sem tam niečo zelené, neskôr vôbec nič. Ale aj v týchto vyprahlých a nehostinných miestach žijú v drevených chatrčiach beduíni. Zastavili sme pri bode 0, kde sme sa fotili na pamiatku. Prišli sme do Qumránu (Kumránu), ktorý sa nachádza na severnom brehu Mŕtveho mora, asi 20 km pod Jerichom a 50 km od Betlehema. Je to miesto objavu najvýznamnejšieho biblického nálezu 20. storočia. V roku 1947 pri hľadaní stratenej kozy našiel beduínsky pastier v jednej z jaskýň v džbánoch zvitky spisov, ktoré sa dostali cez Jeruzalem, USA späť do Izraela. Najcennejší zvitok obsahuje Izaiášove texty. V múzeu sme si pozreli zvitky, rôzne predmety potrebné pre život. Videli sme archeologické nálezisko, obydlia členov komunity esénov, ktorí tu žili prísnym životom, študovali a odpisovali jednotlivé knihy Zákona. Pokračovali sme na Masadu. Masada je samostatný strmý vrch, vypínajúci sa z Judskej púšte, ležiaci 4 km od západného brehu Mŕtveho mora. Na jeho vrcholnej ploche (8 ha) sa rozkladá skalná pevnosť Masada, vypínajúca sa do výšky 600 m nad hladinou Mŕtveho mora, ktoré v súčasnosti vysychá a ustúpilo od brala Masady. Pôvodne bola pevnosť článkom sústavy opevnení jeruzalemských vládcov, ktorú v roku 40 pred Kristom dal rozšíriť a opevniť kráľ Herodes Veľký. Masada vstúpila do dejín v rokoch 70-72 n.l., keď sa stala centrom odporu zelótov proti Rimanom. Bránili sa takmer tri roky obrovskej presile (1 : 40) až napokon spáchali samovraždu. Celý komplex možno obdivovať ako inžiniersko-architektonické a umelecké dielo. Ale Masada je pre židovský národ najmä symbol hrdinstva, odporu proti utláčateľom a odvahy pri voľbe otroctva alebo smrti. Lanovkou sme sa dostali do pevnosti a absolvovali sme prehliadku. Každý, keď Masadu uvidí a pešo ju prejde, zastane v nemom údive, čo všetko dokázali a vydržali mnohé židovské generácie. Cestou naspäť sme sa zastavili v oáze En Gedi, čo v preklade znamená „Prameň kozľaťa“, ktorá leží na západnom brehu Mŕtveho mora. Je známa ešte z biblických čias. Neprišli sme obdivovať jej datľové palmy, ale zastávku sme využili na kúpanie v Mŕtvom mori. Je to prírodný zázrak. Leží približne 410 metrov pod hladinou Stredozemného mora a veľmi rýchlo sa zmenšuje pre prudké vyparovanie vody. Dnes je dlhé 75 km a široké 16 km. Má maximálnu hĺbku 400 metrov. Jeho voda je sedemkrát slanšia ako voda ostatných morí. Táto soľ sa dá naťukať z kameňov alebo priamo pozbierať z mora, čo sme niektorí využili a domov si priviezli túto soľ. Voda Mŕtveho mora je aj mastná. Jeho zvláštnosťou je, že vôbec nemusíme nič robiť a voda nadnáša. Čiže dá sa ľahnúť na vodu a čítať si knihu. Keď sme sa dostali do trocha väčšej hĺbky, problém bol, postaviť sa. Voda bola veľmi teplá, na naše stredoeurópske pomery priam horúca. Kúpanie nás dosť vyčerpalo. Je veľký zážitok kúpať sa v Mŕtvom mori.

Prišli sme do mesta Jericha - mesta paliem, ktoré leží 9,5 km severne od Mŕtveho mora a 270 metrov pod hladinou svetových oceánov. Jericho sa považuje za najstaršie mesto na svete. Jeho osídľovanie sa začalo okolo roku 8000 pred Kristom. Dnes je Jericho palestínskym mestom, kde je len asi 150 kresťanov rímskokatolíkov a tiež grécko-ortodoxných. Každá denominácia má svoj kostol. Jericho je oáza v púšti bohatá na ovocie (prechádzali sme sa po banánovníkovej plantáži) a zeleninu rôzneho druhu. Zastavili sme sa aj pri starom planom figovníku, ktorý si pamätá ešte časy Zacheja. Druhú zastávku sme urobili pri západnej strane Jericha, kde sa týči hora Pokušenia vo výške 384 metrov nad úrovňou rieky Jordán. V polovici strmého svahu je postavený kláštor, ktorý založili grécko-ortodoxní kresťania v roku 1874 na mieste pôvodného kláštora zo 6.storočia. Videli sme ísť pešo pútnikov tam i späť. Žiaľ, my sme sa pre nedostatok času len pokochali pohľadom na prírodnú krásu a dielo ľudských rúk, urobili sme si fotografické zábery a fičali sme spať do Betlehema. Na 40 km cesty sme klesli k Mŕtvemu moru a potom stúpli do Betlehema 1200 metrov. Dnes sme cestou videli i plantáže paliem, ale tie rastú len tam, kde je voda. Veľmi sme vnímali i vysokú teplotu asi 40 stupňov Celzia v tieni a vyše 50 stupňov na slnku, piesok, skaly čiže púšť. Bolo to pre nás nezvyčajné. Cestou späť sme sa modlili bolestný ruženec. Do Betlehema sme prišli až o 18,10 hodine.

25. 9. 2010 – sobota - Jeruzalem

Je to pre nás so Zitkou slávnostný deň, lebo sme v tento deň pred 28-imi rokmi uzavreli sviatostné manželstvo. Pre Židov je sobota voľným dňom čiže majú sabbath. Otec Martin nám pripomenul, že „Kto nevidel Boží hrob, nevidel nič, aj keby videl všetko ostatné.“, lebo dnes uvidíme toto najposvätnejšie miesto kresťanov. Na kontrolnom stanovišti sme čakali do 8,20 hodiny. Takisto v Bazilike Svätého hrobu bolo veľa pútnikov a museli sme vystáť dlhú radu. Bazilika stojí nad miestom popravy a hrobu Pána Ježiša. Rimania tu asi v šesťdesiatych rokoch pred Kristom zriadili popravisko. Pre tvár lebky ho nazývali Golgota, v latinskom preklade Kalvária (kalva je medicínsky názov pre lebku a Golgota je z hebrejského slova gulgol – okrúhly). Kresťania ho považujú za najsvätejšie miesto svojho náboženstva na zemi, pretože tu bolo dovŕšené dielo a poslanie Pána Ježiša čiže podstúpenie potupnej smrti, aby vykúpil človeka. Prvý kostol, byzantskú baziliku, postavili v rokoch 326 – 335 po Kristovi na podnet sv. Heleny a jej syna cisára Konštantína na miestach zbúraných pohanských chrámov. Druhou stavbou bola bazilika, nazvaná Martýrium a na mieste ukrižovania – Kalvárii dala sv. Helena postaviť veľký zlatý kríž. Odvtedy mali tieto stavby bohatú históriu. Od roku 1852 podľa dekrétu tureckej vlády patrí tento obrovský chrám šiestim cirkvám: rímskokatolíckej, grécko-ortodoxnej, arménsko-ortodoxnej, sýrsko-ortodoxnej, egyptsko-koptskej a etiópskej. Avšak Baziliku otvára a zatvára moslimská rodina, ktorá vlastní kľúče od roku 1291 dodnes. Keď pútnik príde do Jeruzalema, najskôr by si mal vykonať pobožnosť krížovej cesty po uliciach Via Dolorosa – Cesty utrpenia a po deviatom zastavení sa ocitne na nádvorí pred bazilikou. Otec Martin z časových dôvodov zvolil opačný postup. Najskôr sme urobili prehliadku baziliky. Na schodišti po pravej strane baziliky sme si dali urobiť profesionálnu fotku celej našej družiny na pamiatku, ktorú sme si prevzali po prehliadke. Vo vstupnej hale sme uvideli tzv. kameň balzamovania, na ktorom podľa tradície pripravovali telo Pána Ježiša pred uložením do hrobu. Najskôr sme vystáli dlhý rad, aby sme sa dostali do kaplnky Božieho hrobu, ktorá je rozdelená na dve časti. Prvá sa nazýva Kaplnka anjela a z tejto kaplnky sa vchádza vchodom vysokým len 1,33 metra (na znak úcty) do druhej Kaplnky Božieho hrobu. Tu sa pod mramorovou doskou nachádza bývalá jaskyňa autentického hrobu Pána Ježiša. Pokľakli sme a na pár sekúnd sme sa pohrúžili do modlitieb. Vpravo od hlavného vchodu je strmé schodište, po ktorom sme vyšli na vrchol Kalvárie, kde sú dve kaplnky. Jedna je zasvätená dvom staniciam krížovej cesty (X. a XI.) čiže Pána Ježiša vyzliekajú zo šiat a Pána Ježiša pribíjajú na kríž a patrí katolíckej cirkvi. Druhá kaplnka je na mieste vrcholu kalvárskej skaly, kde sa odohralo ukrižovanie Pána Ježiša (XII. A XIII. stanica krížovej cesty) a patrí grécko-ortodoxnej cirkvi.. Uvideli sme kameň, kde stál Kristov kríž. V pokore a v modlitbe sme stáli na týchto svätých miestach, kde sa odohrala najdôležitejšia udalosť dejín našej spásy. Vedľa Kaplnky Božieho hrobu sa nachádza komplex kaplniek, ktoré patria katolíckej cirkvi. V jednej z nich sme mali svätú omšu. Otec Martin v homílii povedal: „Pán Ježiš tu na zemi nič nezanechal, len Eucharistiu a Božie slovo. Sv. Pavol povedal, že keby Pán Ježiš nevstal z mŕtvych, márna je naša snaha. Sme tu na týchto svätých miestach, aby sme sa posilnili vo viere. Odkaz z tohto miesta: vydávajme svedectvo o živom zmŕtvychvstalom Kristovi.“ Po prehliadke baziliky sme mali na hodinu a pol rozchod. My sme sa spolu s ďalšími piatimi pútnikmi prešli po arabskom bazáre s úzkymi uličkami, množstvom lákadiel, ochutnali sme rôzne dobroty a opäť sme sa vrátili do Baziliky, kde sme rozjímali na týchto svätých miestach o svojom živote vo svetle Ježišovej obety za našu spásu. „Pane, Ty si naša jediná cesta a cieľ !“

O 14,00 hodine sme sa stretli pred Bazilikou, pozreli sme si zastavenia krížovej cesty. Našu pobožnosť krížovej cesty sme začali vo Flagelaciu v kaplnke II. zastavenia a po 4.zastavení sme sa presunuli na kolonádu, lebo do kaplnky sa chceli pozrieť ďalší pútnici a dokončili sme pobožnosť. Každé zastavenie komentovali naši kňazi. Z kňazských úst zazneli i tieto myšlienky: „Každým dňom sa vzďaľujeme z tohto sveta do svojho druhého domova. Láska je tou hodnotou, ktorou budeme súdení.“ Nakoniec sme sa presunuli do malého kostolíka, kde jeden kňaz hral na varhanoch a spieval a boli tam i rehoľné sestry. Potom sme mali rozchod. My sme sa išli pozrieť k Múru nárekov, kde sa postupne zhromažďovali Židia k modlitbám.

26. 9. 2010 – nedeľa – Hora Tábor – Nazaret – Kána Galilejská – Tiberias

V noci bola taká vysoká teplota, že sme mohli spať bez zakrytia dekou. Keďže nás čakal náročný deň, budíček sme mali už o 5,00 hodine a z hotela sme odišli o 6,30 hodine. Cestovali sme krásnymi cestami z Jeruzalema smerom na západ a popri palestínskom múre na sever, smer Galilea. Po ľavej strane sme videli pohorie Karmel. Čím viac sme išli na sever, tým bola krajina zelenšia, videli sme bavlníkové plantáže, polia posiate pšenicou, ovocné stromy, zeleninu. Prišli sme do úrodnej Galilei. Našim prvým cieľom bola svätá hora Tábor. Prechádzali sme dedinou Naim, ktorá sa rozkladá na úpätí hory Tábor. Podľa Nového zákona a kresťanskej tradície sa na hore Tábor uskutočnilo Premenenie Pána. Je vzdialená iba 9 km od Nazareta, dosahuje výšku 588 m nad morom a 400 m nad okolitou krajinou. Ten, kto ovládol túto horu, ovládal aj okolitý priestor. Preto bola svedkom mnohých bojov. V roku 1924 získali túto lokalitu františkáni a vybudovali tu kláštor a krásnu Baziliku Premenenia Pána. Na úpätí hory sme sa mohli rozhodnúť pre taxík alebo vystúpiť pešo. Aby sme mali väčší zážitok z putovania, tak sme išli na horu Tábor pešo spolu asi s tretinou pútnikov, čo predstavuje asi 3,8 km stúpania. Neničila nás námaha, ale vysoká teplota. Na vrchol sme prišli úplne mokrí a vzápätí sme mali svätú omšu vonku pri bazilike. Pozreli sme si baziliku, krásny areál, naskytol sa nám výhľad na okolitú krajinu, ale nie čistý a ostrý, lebo vietor vial piesok od púšte. Pri meste Afula sme zažili púštnu búrku. A prišli sme do mesta Nazaret. Názov mesta je odvodený od slova Nasret, čo v preklade znamená kvet. V Ježišových časoch to bolo malé mestečko bez významu. V súčasnosti v ňom žije 100 000 Palestíncov a 50 000 Židov. Po zaparkovaní autobusu sme išli pešo k Bazilike Zvestovania Pána, ktorá bola postavená v rokoch 1960 – 69. Zastavili sme sa oproti vchodu do Baziliky, kde sa na stene nachádza popri iných mozaikách aj slovenský obraz Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska, od akademického maliara Cincíka. Vnútro Baziliky sú dva kostoly, jeden na druhom. Spodný kostol, podľa štýlu krypty, uchováva Jaskyňu Zvestovania – byt Panny Márie a vrchný kostol je zasvätený Panne Márii, Matke Cirkvi. Pri Jaskyni sme sa všetci pomodlili modlitbu Anjel Pána, prvý desiatok radostného ruženca, zaspievali pieseň Anjelským pozdravením a v kostole sa zamysleli nad Božou milosťou, ktorej sa ľudstvu dostalo prostredníctvom Panny Márie, ktorá splnila Božiu vôľu. Pri Bazilike Zvestovania je kláštor františkánov a na jeho severnej strane je Kostol sv. Jozefa, pod ktorým je krypta zasvätená Svätej rodine. Ide o jaskyňu – dom alebo tesársku dielňu, kde žila Svätá rodina. Po pohľade na jednoduchosť príbytku sa mysľou ocitáme v prvom storočí nášho letopočtu v Ježišových časoch. Otec Martin nám na týchto miestach povedal zaujímavú myšlienku: „Najväčšie bohatstvo je tam, kde je láska v rodine a Boh je v strede rodiny. Svätý Jozef je aj patrónom dobrej smrti. O 15,25 hodine sme odchádzali z Nazaretu a smerovali sme do mestečka Kána Galilejská., ktorá leží na ceste z Nazaretu do Tiberias. Dnešný Kostol Zázraku premenenia vína bol postavený františkánmi v roku 1906 v sýrsko – románskom štýle. V kostole sme si dvanásť manželských párov obnovili manželské sľuby, pričom sme o tom dostali aj potvrdenie od otcov františkánov. Do mesta Tiberias, hlavného mesta Dolnej Galillei, sme prišli o 17,20 hodine. Leží 209 metrov pod hladinou mora na juhozápadnom pobreží Genezaretského jazera. Založil ho Herodes Antipas I. okolo roku 20 pred verejným vystúpením Pána Ježiša, pomenoval ho podľa rímskeho cisára Tibéria a vybudoval podľa vzoru vtedajších rímskych miest. V roku 1837 postihlo mesto strašné zemetrasenie, ktoré ho zrovnalo so zemou, takže v ňom zostalo iba málo historických pamiatok. Na pobreží sa nachádza kostol Sv. Petra, o ktorý sa starajú otcovia františkáni. Na večeru a noc nás prichýlil hotel C. Na večeru máme jedlá od výmysly sveta, dokonca melóny a sladkú želatinu. Po dobrej večeri sme sa skupina vybrali na prechádzku mestom. Bolo tam čistučko. Doprava o 20,00 hodine je ako v Bratislave v špičke. V Betleheme, na palestínskych územiach, nám dospelí, ale i deti, chceli na každom kroku niečo predať, ale v Tiberiase, kde žijú len Židia, nám nikto nič nevnucuje. Naši muži zaregistrovali lacnejšie pivo ako v Betleheme alebo v Jeruzaleme. Pollitrová plechovka tu stojí len 1,50 USD.

27. 9. 2010 – pondelok – Hora Blahoslavenstiev – Tabgha – Kafarnaum – Galilejské

More – Jordán - Jardenit

Spalo sa nám lepšie ako v Betleheme. Každý deň sme začali spoločnou modlitbou a i počas dňa sme sa modlili sv. ruženec. Prechádzali sme popri Genezaretskom jazere. Západná strana jazera je rekreačnou oblasťou, východná časť je kibucová a severná strana je pútnická. Z autobusu sme videli plantáže manga, pomarančov, banánov a jazmínu. Všetko je zelené. Je to pozemský raj. Smerovali sme na Horu Blahoslavenstiev a prechádzali sme nehostinnými Golanskými vrchmi, kde sú čadičové kamene. Na Horu Blahoslavenstiev sme prišli ako prví turisti, 3 minúty pre ôsmou hodinou. Toto územie, ktoré dominuje nad jazerom, odkúpili talianski frantiskáni, a na ňom taliansky architekt Antonio Barluzzi v roku 1937 postavil moderný oktagonálny kostol. Je zasvätený reči na hore, ktorá odznela nad jazerom. Celý areál je veľmi pekný. Svätú omšu sme mali dolu pod kostolom, akoby v prírode. Otec Martin nám v homílii pripomenul 8 Ježišových blahoslavenstiev z Kázne na hore, ktoré odzneli neďaleko od tohto miesta a sú vlastne programovou rečou pre každého kresťana ako máme žiť, čo máme zachovávať. Matúš, piata kapitola, verše 3-20:
“Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a všetko zlé na vás lživo hovoriť. Radujte sa a veseľte sa, lebo v nebesiach máte veľkú odmenu. Veď takto prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.
Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí slanú chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič súca, len ju vyhodiť, aby ľudia po nej šliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto, ktoré leží na vrchu, sa nedá ukryť. Ani lampu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik, aby svietila všetkým v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach!
Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov. Neprišiel som zrušiť, ale naplniť. Amen, vravím vám: Pokiaľ nepominie nebo alebo zem, nepominie ani najmenšie písmenko, ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a učil by tak ľudí, bude označený za najmenšieho v nebeskom kráľovstve. Vravím vám, že nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva, ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov“.

Pán Ježiš vidí šťastie v Božom živote. Sme chrámami Ducha Svätého. Svätosť človeka je môj vnútorný postoj voči Bohu. Príroda je nádherný Boží chrám. Nakoniec nám dal otec Martin otázku: „Ako si ja budujem svätosť ?“ Po svätej omši sme mali pol hodinu rozchod. Poprezerali sme si celý areál a niektorí z nás rozjímali nad Ježišovou Kázňou na hore a otázkou otca Martina. Z tohto nádherného miesta sme odišli o 9,35 hodine.

Ďalšou našou zastávkou bola lokalita Tabgha alebo Heptapegon čo znamená Sedem prameňov naďaleko Kafarnauma. Na tomto mieste bola križovatka obchodných ciest Via maris. Na tomto mieste stál najstarší kresťanský kostol v Galilei. Podľa tradície Pán Ježiš na tomto mieste rozmnožil chleby a ryby, aby nasýtil päťtisíc mužov. Je to vlastne počiatok Eucharistie. Tento zázrak sa deje i dnes pri každej svätej omši, ale ide o Chlieb života. Kostol rozmnoženia chlebov a rýb je už tretí, ktorý stojí na tomto mieste, a postavili ho v roku 1982 nemeckí benediktíni. Pred hlavným oltárom sme videli mozaikový obraz košíka s piatimi chlebmi a vedľa s dvomi rybami. Pod oltárom vyčnieva časť kameňa, na ktorom – podľa tradície – sedel Pán Ježiš, keď rozmnožoval chleby a ryby. Asi 400 metrov od Kostola rozmnoženia chlebov a rýb, na tom istom pozemku, sa nachádza aj Kostol Primátu svätého Petra, ktorý spravujú otcovia františkáni. Postavil ho známy architekt António Barluzzi v roku 1934 na pôvodných základoch kostola z 5. storočia. Je to v poradí šiesty kostol na tejto skalnej plošine. Zaujímavosťou je, že Kostol stojí na mieste, kde sa Pán Ježiš tretíkrát zjavil apoštolom po svojom zmŕtvychvstaní. Preto skala vo vnútri Kostola dostala názov Mensa Christi – Kristov stôl. Je to miesto potvrdenia primátu sv. Petra po jeho trojnásobnom vyznaní lásky Ježišovi. Na tomto mieste nám otec Martin vo výklade povedal, aby sme si spomenuli na sv. Otca, pápeža Benedikta XVI. a jeho zodpovednosť za všetkých a na Učiteľský úrad Cirkvi, aby sa dnes učilo tak ako učil Pán Ježiš. O 11,25 hodine sme prišli do mesta Kafarnaum. Jeho názov je odvodený od slov Kafr Nahum, čo znamená „Mesto potešenia“.

Leží asi 3-4 km od miesta, kde sa vlieva rieka Jordán do Genezaretského jazera. Dvanásť mesiacov tu žil a pôsobil Pán Ježiš. Podľa tradície je bydliskom apoštolov Petra a Ondreja. Tu vykonal Pán veľa zázrakov. Zatiaľ je vykopaných len 25 % mesta a 75 % čaká na svoje objavenie. Najvýznamnejším objavom je Kafarnaumská synagóga, postavená v 4. storočí po Kristovi na základoch staršej synagógy, v ktorej kázal Pán Ježiš. Avšak najdôležitejším miestom pre nás kresťanov sú základy domu z 1. storočia pred Kristom, kde bývali apoštoli Ondrej a Peter a kde žil aj Ježiš. Otec Martin nám obrazne povedal, že tu bol prvý Vatikán, prvý seminár a prvá fara na svete. Kresťania tu postavili tri kostoly, ktoré boli zničené. Až v roku 1894 sa podarilo otcom františkánom kúpiť túto lokalitu a od roku tu robia vykopávky. S veľkým záujmom sme si pozreli tieto miesta, kde sa dnes vypína nad spomínanými základmi Chrám svätého Petra, ktorý bol postavený v roku 1990. Má kruhovitý tvar a je takmer celý zo skla s jednoduchým interiérom. Z Kostola je panoramatická vyhliadka na Genezaretské jazero a široké okolie. Ako na každom mieste, aj tu nám otec Martin povedal informácie, ale aj duchovné slová. Pán Ježiš mal 72 učeníkov, ale 60 ho opustilo. Lebo mal tvrdú reč o tom, že majú piť jeho krv a jesť jeho telo. Veríme aj my, že v Eucharistii je živý Kristus ? Máme si zamilovať svätú omšu, lebo je to úžasný dar. Nemáme väčšieho väzňa lásky ako Pána Ježiša. Aby sme neboli na svadbe a boli hladní. Pri vstupe do areálu sa aj nachádza františkánsky kláštor. Celý komplex je vsadený do krásnej záhrady, takže každý fotoaparát bol dokonale využitý.

O 12,25 hodine sme prišli ku Galilejskému moru (Genezaretské jazero, Tiberiatské more, Ježišovo jazero, Židia ho v preklade nazývajú Jazero harfy), kde sme v reštaurácii na brehu mora zjedli miestnu pochúťku Petrovu rybu (ostrieža) so šalátom, datľami a arabskou kávou. Niektorí sme si dopriali aj trocha alkoholu v pive alebo vo víne. Otec Martin nás ponúkol s pálenkou z hrozna s ananásom. Bol to super obed. Väčšina z nás si nemohla nechať ujsť kúpanie v mori (jazere). Voda bola teplučká a čistá, o akej sa nám na Slovensku v prírode ani nesníva. More je sladkovodné, dlhé 21 km, široké 11 km a hlboké až 50 metrov. Jeho rozloha je 170 km2 a leží 212 metrov pod hladinou Stredozemného mora. Zo severu do neho vteká rieka Jordán. Je bohatou zásobárňou rýb. Na jeho brehoch sa odohralo veľa udalostí z verejného účinkovania Ježiša Krista. Bol to ďalší neopakovateľný zážitok, aj keď časovo krátky, lebo sme odišli už o 14,10 hodine. Prišli sme do kibuca Kinosár, kde sme nastúpili na loďku a plavíli sa asi 50 minút po mori. Naskytli sa nám krásne pohľady na krajinu na brehoch mora. Z loďky sme vystúpili v meste Tiberias a o 15,26 hodine sme odišli do Jardenitu, pri rieke Jordán, kde sme prišli o 15,55 hodine. Rieka Jordán je dlhá 350 km a pramení na svahoch vrchu Hermon vo výške 1000 metrov a vteká do Mŕtveho mora do úrovne 410 metrov pod úrovňou mora. Pre tento výškový rozdiel dostal Jordán svoje meno vychádzajúce z koreňa slova Jarad, čo v hebrejčine aj v arabčine znamená „zostupujúci“ alebo „nadol sa rútiaci“. Jardenit nie je miesto, kde bol Pán Ježiš pokrstený, ale sme pri vodách, ktorými bol pokrstený. Ježiš bol pokrstený oproti mestu Jericho. Zastavili sme sa tu, aby sme si pripomenuli Ježišov krst a zároveň aj náš krst a obnovili sme si krstné sľuby. Rituál bol nahrávaný kamerou, a tak sme získali pamiatku na túto udalosť. Keďže si väčšina z nás nepamätá na svoj krst, lebo sme boli maličkí , tento akt sa nám navždy vryje do pamäti a vždy sa naň rozpamätáme, keď sa bude hovoriť o krste. Obnovou krstných sľubov dovoľujeme Bohu, aby zaujal oblasti, kam sme ešte Ducha nepozvali, kam Nebo ešte nemá vstup. Krstom sme začlenení do spoločenstva Cirkvi ako bratia a sestry. „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nemôže vojsť do Božieho Kráľovstva“, povedal Pán Ježiš. Otec Martin prirovnal tok rieky Jordán k životu človeka. Prvý úsek rieky od prameňa po Genezaretské more symbolizuje plodný život človeka, lebo rieka je dravá a prudko tečie, a druhý úsek pomaly tečúci po Mŕtve more, symbolizuje človeka, keď pribúdajú roky a začína byť pomalší, prichádza staroba a smrť. A to platí aj pre duchovný kresťanský život. Voda má dva dôležité účinky: Je princípom života. Bez nej neexistuje život. Aj ľudský organizmus obsahuje asi 80 % vody. Voda aj zabíja (ponorením). To je aj symbol krstu ponorením. Ponorením pod vodu sa v duši človeka zabíja hriech a vynorením novopokrstený vystupuje do krajiny života z krajiny smrti. 0 16, 40 hod. sme odišli z Jardenitu a smerovali sme Jordánskym údolím na juh. Preteká ním rieka Jordán, a preto je všetko na izraelskej i jordánskej strane zelené. Biblická rieka Jordán je hraničnou riekou oddeľujúcou krajinu života do krajiny smrti. Videli sme i plantáže ovocia, tam, kde je voda. Prechádzali sme cez staré, dnes moderné židovské mestečko Bet Šeán a v diaľke sme videli pohorie Gelboe oddeľujúce Galileu a Samáriu. Zastavili sme sa pri kontrolnom stanovišti a vošli do Palestíny. Začala púšť. Sem – tam sú tu židovské kibuce, ktoré sú obohnané ostnatým drôtom a strážené vojakmi. Vpravo sme videli i kibuc, kde chovajú krokodíly na kožu. Do Betlehema sme prišli asi o 19,40 hodine. Večera, posvätenie predmetov, prechádzka a unavení sme zaspali.

28. 9. 2010 – utorok – Betlehem – Tel Aviv – Budapešť - Bratislava

Budíček o 6,00 hod. Raňajky o 6,45 hod. Odišli sme o 7,45 hod. O 8,00 hod. začala ďakovná sv. omša v Kostole sv. Antónia. Otec Martin nám v homílii pripomenul, že najkrajšia Božia čnosť je vďačnosť. Viacej sme dostali, viacej sa od nás bude žiadať. Netreba pôsobiť misionársky ? Je dostatok viery v našom prostredí ? Máme byť svetlom, soľou, kvasom. Pán Ježiš nám všetko toto ponúka. Chceme to odovzdať iným, príkladom. Otec Martin spomenul príklad Edity Steinovej. Odkaz tejto púte je, aby sme boli ozajstní kresťania. Po sv. omši som sa v mene všetkých pútnikov poďakoval otcovi Martinovi za jeho starostlivé sprevádzanie, duchovné slová, obetavosť a informačnú a organizačnú profesionalitu. Snažil sa, aby sme všetci boli spokojní. Otec Martin Mojžiš je človekom na svojom mieste, chodiaca encyklopédia, ktorý sa snažil na nás duchovne pôsobiť, aby sme si uvedomovali význam navštívených miest, milosť, ktorá sa nám dostala a aby sme na základe týchto skutočností sa bližšie približovali k Bohu. Boli sme šťastní, že sme mali za sprievodcu práve jeho. On nám tiež ďakoval. Pripomenul nám, aby sme nezabudli na modlitby pre Svätú zem. O niekoľko dní mi poslal mail, kde napísal: „Teším sa a spomínam na Vašu skupinu, kiež by som mal všetky také ako bola Vaša.“ O 9,00 hod. sme odišli od Kostola sv. Antónia. 10,05 hod. sme prišli na letisko Ben Gurion v Tel Avive. Museli sme absolvovať niekoľko kontrol, lebo Izraelci sú veľmi ostražití. Dokonca jednu sme mali ešte pred letiskom. Zažili sme aj to, keď vedúca jednej kontroly zamenila pasy našim dvom spolupútničkám a bola zvedavá, či jej podriadená na to príde. Samozrejme, že prišla a všetci sme na tom zasmiali. Kontroly boli prísne, ale slušné. Na letisku si nemôžete nechať batožinu ďalej od seba, lebo je podozrivá a hneď je pri nej kontrola a všetko zablokujú. Aj to sme zažili. Let z Tel Avivu bol pokojný, lebo aj počasie nás poslúchalo. Pred Budapešťou sme sa dostali do krásnych obláčikov, že nič nebolo vidieť len hmlu. Šťastne sme pristáli v Budapešti. Odtiaľ nás zobral autobus cestovnej kancelárie Awertour do Bratislavy.

Čo dodať na záver ?

Izrael je pre nás druhá pozemská vlasť. Je úžasné byť vo Svätej zemi. Nielen o nej čítať, vidieť fotografie či pozrieť si zábery, ba dokonca filmy. Preto odporúčame každému, aby navštívil túto neobyčajnú a nám kresťanom drahú zem. V každom pútnikovi ostanú hlboké zážitky na celý život. Ostanú v nás duchovné zážitky, ktoré sa nedajú s ničím porovnávať.

Stále v nás doznievajú dojmy, zážitky a chce sa nám volať: „Ďakujeme Pane za túto púť a spoznanie svätých miest Tvojho pozemského života.“

Poznámky:

Boli to nezabudnuteľné chvíle: sv. omša na svätých miestach, ktorú spolu slúžilo 10 kňazov v slovenčine. Duchovné a informačné homílie otca Martina. Z každého kameňa, stavby na nás dýchala história. Mocne sme si uvedomovali, že na týchto miestach kázal, robil zázraky, ale i žil svoj ľudský život náš Pán.

Zo začiatku púte sme cítili napätie. Postupne sme si zvykali na kontroly na kontrolných stanoviskách medzi Izraelom a palestínskym západným brehom. Každé ráno sme medzi Betlehemom a Jeruzalemom museli ukazovať pasy a cez autobus prešli dvaja ozbrojenci so samopalmi. Počas našej púte Židia oslavovali sviatok stánkov (začiatok 22. 9.). Navečer sa slávnostne oblečení ortodoxní Židia ponáhľali do synagóg. Všade sme videli zvýšené bezpečnostné opatrenia: políciu, armádne jednotky.

Zaujímavosťou Svätej zeme je, že sú tu sväté miesta troch náboženstiev: judaizmu, kresťanstva a islamu. Avšak pokoj tu nie je, práve naopak. Je to paradox.

Piatok je voľný deň pre moslimov, sobota pre Židov a nedeľa pre kresťanov. Moslimovia a kresťania sa vzájomne rešpektujú (len v Betleheme) čiže majú dva voľné dni.

Dnešný Jeruzalem je o 6 – 12 metrov vyšší ako za čias Pána Ježiša.

Pútnici Vlado a Zitka Grigarovci z Bratislavy

PS: Faktografické informácie sme väčšinou čerpali z knihy vdp. Martina Mojžiša: Putujeme spolu po Svätej zemi alebo zo svojich poznámok, ktoré vznikli taktiež z výkladov alebo z homílií otca Martina.